Boli tu o dva týždne dlhšie.
Najrýchlejší letci
(obdivovaní niektorými z nás neletcov),
čo kvôli pridlhým krídlam nevzlietnu z trávy,
čo sa vo vzduchu kŕmia, pijú, pária a často i spia,
zbierajú poletujúce trávy a listy na stavbu hniezd.
V skupinách hrajú naháňačky
ako kŕdeľ sebaistých deciek,
pred múrmi domov robia prudké obraty
a pritom hlučno pokrikujú svoje srí-srí-srí,
stráviac celý život akoby spoločenskou zábavou.
Mohlo by byť fajn
naháňať sa celý deň so svojou bandou,
niečo zjesť a niečoho sa napiť
a znova v bezstarostnom pokrikovaní
pustiť sa do ďalšieho zábaviska.
Na sivom nebi ich už niet.
Kdesi v diaľke
kŕdeľ letí za iným teplom
cestou na najväčší ostrov Afriky,
vyhýbajú sa dažďovým oblakom,
nad hlavou nekonečné modré nebo,
pod nimi kopce, mestá, moria.
Planetárni letci.
A kdesi tu
zostáva tiché nebo
a my.