Kráča za mnou, znova ich otvára.
Druhé dvere nechávam otvorené, lebo určite čaká, že ich privriem (*), dobieha ma, a tak privieram tretie (*) a on sa na sekundu zastavuje, inak by narazil.
Počujem polosmiech.
- Si to nečakal, či čo? - pýtam sa poloprekvapene.
- Čakal, ale pri druhých, nie pri tretích. (*)
Ťažko ho dostať, je príliš šikovný, a tak to poteší.
Vchádzame do takmer prázdnej jedálne v posledných sekundách povolených vedúcou, do poslednej chvíle čakám, že ma predbehne (*).
Nepredbehol a ja nie som posledný. :-)
Smerujem k stolu, kámoš z druhej strany.
Trochu zrýchlim - výhodná stolička je tá, ktorá nemá po pravej strane nikoho, tak ťa nikto nedrgá do pravej ruky, keď ješ polievku (*).
O zlomok sekundy som to vyhral, spokojne sa usmievam, on ma obchádza zo zadu, asi pôjde sadnúť oproti mne, aby mi stamodtiaľ robil zle (*).
A tak si sadám a vzápätí sa už váľam po zemi - jasne, odtiahol mi stoličku (*), a ja, rehliac sa, ako som sa mohol tak nechať prekvapiť, pozerám hore, keď sa jeho kolegyňa, ktorej stôl ma zastavil, naňho rozkričí:
- Ste normálni? Čo si mu to spravil!
- Nehnevaj sa, - hovorím úprimne z dlážky, aj keď kričí vlastne na neho.
Postavím sa, kámoš skrúšene bleskovo stojí vedľa mňa (*), ako dvaja žiaci pred červenou pani riaditeľkou a ona pokračuje popri mierne rozliatych čajoch na ich stole.
- Šak si sa mohol zabiť! Daj mu aspoň po hlave!
A tak mu teda po hlave dávam (*), len celkom miernu, a on neuhýba (*), nech je jasné, že o nič nešlo, že sa vieme prispôsobiť a že sa len hráme, akoby sme sa hrali akoby sme boli decká.
Takmer nikdy to nevysvetľujem.
Ľudia nemajú radi dlhé súvislosti.
Kamoš je obvykle ako ostatní ľudia.
Tak ako to ľudia očakávajú.
A tak isto bývam nudne všedný aj ja.
Ale keď sa dá, keď je niekto spriaznený poruke, tak sa dá prepnúť do voľnejšieho režimu - sem-tam uvoľnený vrchnáčik soľničky (*), špáratko v jedle (*)(ja viem, že špáradlo, ale špáratko je krajšie, nepodstatné), poprederavovaná servítka (*), zachytenie lyžice s polievkou tesne pred ústami (*), do toho veselé poznámky (*)...
Nie vždy - to by sa prejedlo.
Ale občas, napríklad cez obed.
Ako trochu soli.
A tak sa obyčajná situácia premení na hru typu - nepriateľ útočí (*), bránim sa (*), nečakane ja útočím (*), bráni sa (*).
Nikdy nevieš, kedy sa normálna situácia zmení na hru (*), ale vieš, že ak by to niekomu začalo vadiť, hra končí a nastáva prispôsobenie sa protestujúcemu.
A nikto zo zúčastnených sa neuráža - aj preto som stretol tak málo tých, s ktorými sa dá tak blbnúť.
Lebo neuraziť sa je podmienkou zábavy.
Niekto to považuje za hlúpe detinštenie, a taký človek sa nezapojí.
A ak takého vážneho človeka zapojí niekto nášho typu (napríklad ukradnutím lyžice), tak sa ten človek môže uraziť.
V skutočnosti je to celkom vážna filozofia - najlepšie v živote je vtedy, keď ti je tak dobre, napríklad veselo, že vôbec nemyslíš na konečnú dobu života a podobné vážne témy.
A zatiaľ čo naozajstné decká nepoznajú mieru a sebaovládanie (a toto je ďalší nevyhnutný predpoklad na takú zábavu), a preto občas dačo zničia a utečú alebo inak urobia dakomu nepríjemnosti, tento spôsob zábavy vyžaduje, že keď spáchame dajakú väčšiu chybu - napr. rozbitý pohár alebo korenie po celom obruse, tak to dáme do poriadku.
Je to niečo ako neváhať priznať si chybu a rešpektovať potreby ostatných.
Predsa len, základné pravidlo je, aby sa každý mohol cítiť v pohode.
Aj ja, aj všetci.
Pre to všetko vlastne vôbec nevadí, že som spadol kvôli nejakej odtiahnutej stoličke.
Práve naopak, rozveselí to, lebo také dačo (nielen "niečo" je spisovné, aj "dačo") tu už dlho nebolo, nevadí, že bod získava dakto (podobne ako "dačo") druhý, hlavne, že som súčasťou dobrej hry, ktorá ma baví.
A tak preto obaja pohotovo stojíme pred jeho kolegyňou - nahnevanou ako pani riaditeľka a pokorne priznávame, že sme to prehnali.
A keď sa to upokojí a on si dáva zopár opekaných kociek chlebíkov (veľmi chutných) do polievky, v sekunde nakloním nádobu s chlebíkmi a všetky chlebíky sú veľká kopa v jeho špenátovej polievke (**).
Mne sa neušlo - a môžem to prípadne ešte aj zvaliť na neho (*).
Hlavne že mám bod.
A pani riaditeľka sa možno nepozerá.
Ide o život.
Ten dobrý (***).
:)
